Mokošina slavnost 2011

Mokošina slavnost 2011


Počas môjho pôsobenia v rodnovereckej obci môžem povedať, že práve slávnosť Matky Mokoše a s ňou súvisiace Dušičky, či Sviatosť Predkov boli obradmi, ktoré som navštívil asi najviac. Naprieč troma západoslovanskými krajinami a v piatich občinách. Napriek tomu, že mojím patrónom je niekto iný, sú to hlavne predkovia, ktorým sa dáva úcta najväčšia v rodnoverí ako takom. Na slovanskom území je mnoho miest, ktoré nesú mená jednotlivých božských entít a preto som sa prirodzene tešil, ak môžem dať úctu tejto bohyni práve na mieste, akým je Mokošín pri Přelouči a zároveň to bude aj prvým obradom, ktorý navštívim s mojimi priateľmi z Čiech, Moravy či Slezska, združených pod Rodnou vírou.

Som rád, že som mal celkom pohodlnú dopravu a vskutku rýchlo absolvoval prevoz na samotné miesto. Tým bol les v okolí Mokošína, na malom pahôrku kruhovitého tvaru, kde obec vrelo privítala Rodnú víru a jej modlu Mokoše, ktorá je skutočne umne vyrezaná a zuby času jej neškodia na kráse. Neďaleko obradiska bolo ohnisko s čakajúcimi návštevníkmi, ktorí sa pripravovali na akt samotný a okrem iného chystali aj veci na hodovanie, veď prirodzene nikto nechcel čakať.

Večer sa pomaly blížil a ako tma postupne zvíťazila nad oblohou, rozhoreli fakle a po úctivom prezlečení do obradných odevov sme sa podujali k obradu. Človeka vždy poteší ak sa ho zúčastnia ženy, no málokedy ich bude tak hojne a úlohu kňažiek sa zhostia tak bravúrne. Čo ale úplne rozhorí na srdci je, keď sa počas neho spieva a málokedy si občina pripraví aj pieseň. Autor Chotěbud, starešina Rodní víry nezaháľal a po postupnom opakovaní slov sme sa ju naučili aj my ostatní. Aj keď nie všetci sme spievali tak pekne ako poniektorí speváci (verte mi, zišli sa tu aj niektorí ostrieľaní ľudoví či iní igrici), ten početný zástup dal tomu pravú davovú príchuť. Nebudem opisovať presné znenie obradných slov, tie máte na stránkach občiny, no prepracovanosť obradu a striedanie úloh, či využitie samotného miesta dávalo najavo, že sa to nerobilo prvýkrát a všetko má svoj rád a čas. Po jednotlivých úkonoch žreca a kňažiek nasledovali obetiny a slová zúčastnených, od každého podľa svojho cítenia, veľkej Matke aj predkom. Aj následný odchod z kapišča bol sprevádzaný zborovo Piesňou Mokoši po ktorej sme sa pobrali k hodovaniu.

Počas neho jedna členka oznámila skorú svadbu a tak ešte nasledovalo prijatie do občiny, ktoré bolo sprevádzané tancom, či duchovným rozjímaním v lese, kde už moje oko nevidelo. Hostina sprevádzaná družnými debatmi do neskorých hodín, kde sa spomínalo, čosi zajedlo (Lutobor ako dvorný kuchár opäť nesklamal), čosi popilo (v pozvánke znelo, aby nápoje boli pokiaľ možno domáce, niektorí priniesli napríklad jablčný mošt no samozrejme aj medovinu či pivo), no ku koncu večera pre mňa znamenalo aj rozlúčenie so starými či novými priateľmi a následný odchod k môjmu súčasnému prechodnému bydlisku. Rozlúčenia bývajú vždy najťažšie, no človek má aspoň na čo spomínať a tešiť sa na budúce stretnutie. Na to s Rodnou vírou budem spomínať určite kladne a už dnes sa teším na ďalší z ich obradov medzi českými, moravskými či slezskými dubovými hájmi, putovnými a kultovými miestami. Sláva Mokoši!

Raslavien


Leave a Reply

%d bloggers like this: