Mokošina slávnosť 2008

Mokošina slávnosť 2008


S radosťou som tento rok prijal pozvanie na Mokošinu slávnosť, ktorá sa opäť konala v malej českej obci Mokošín, zrejme pomenovanej podľa tejto významnej bohyne. Spolu so mnou sa zo Slovenska na tento obrad vybral aj Michal, ktorému sa chcem touto cestou poďakovať, že sa odhodlal oboch nás na túto slávnosť odviezť. Cesta zo stredného Slovenska bola totiž dosť dlhá a úmorná a keďže náš atlas neobsahoval polohu menších dedín, tak sme v závere cesty aj trochu poblúdili.

Nakoniec sme sa však Mokošínu predsa len dopátrali a hneď na prvý pohľad sme boli milo prekvapený miestom konania tohto obradu. Bol ním malý príjemný lesík hneď vedľa dediny. Bol síce pomerne mladý, ale v okolitej intenzívne obhospodarovanej krajine na mňa napriek tomu pôsobil ako oáza ticha a pokoja. Po úvodnom zvítaní sa s Chotěbudom a Vítoslavom sme sa pustili do stavby nášho pelechu, o ktorom sa Chotěbud neskôr vyjadril, že „vypadá jak postel pro sultána“ :)

Po ďalších prípravách začali na miesto obradu prichádzať ďalší účastníci. To sa už deň začal meniť v noc a preto sa bolo treba poponáhľať aj so začiatkom obradu. Zaujímavosťou bolo, že obradu sa zúčastnili aj štyria Taliani, ktorý obrad obohatili o niekoľko vlastných prvkov. Je pre mňa veľmi potešujúce vidieť, že aj príslušníci ďalších národov Európy sa vracajú ku viere a hodnotám svojich predkov.

O koľkej presne začal obrad si nedovolím tvrdiť, ale bolo to už po zotmení. Samotný obrad prebiehal pokojne. Atmosféra bola úžasná, ako nakoniec pri takmer každom obrade, ktorého som mal zatiaľ možnosť sa zúčastniť. V okolitom húští postávali ďalší ľudia, zrejme obyvatelia Mokošína, ktorý obrad v tichosti pozorovali. Na Michala najviac zapôsobila úvodná pieseň, ako sa neskôr vyjadril v aute. Mňa osobne najviac chytila za srdce chvíľa, kedy som mohol pokľaknúť pred Mokoš, vrátiť jej symbolicky časť úrody a ticho k nej prehovoriť pár úprimných slov.

K slovu sa opäť dostali aj Taliani, ktorý Mokoši vzdali hold aj svojim vlastným jazykom, čo bolo podľa mňa tiež dosť pôsobivé. Na záver obradu som ešte prijal nové meno a vzdal sa svojho starého kresťanského mena. Kmotrami sa mi stali Chotěbud, Vítoslav a Michal, ktorým sa chcem za prijatie tejto úlohy poďakovať a srdečne ich pozdraviť! Veľa zdravia a úspechov vám a vašim rodinám! Tak som sa teda vzdal mena Jozef a prijal meno Mstivoj.

Po obrade sa samozrejme dostala k slovu medovina (hitom večera bola Michalova medovina z Nemecka, ako aj výborná Brtníkova medovina) a diskusie o všetkom možnom aj nemožnom. Michal to vzdal pomerne skoro, lebo ráno ho čakala dlhá cesta domov a ja som tiež nevydržal omnoho dlhšie a po niekoľkých rozhovoroch s novými aj starými známymi som sa tiež pobral spať.

Ráno sme si ešte vyskúšali zahrať staročeskú hru „tlučení špačků“, ktorá vôbec nie je jednoduchá. O tom svedčí aj fakt, že mnoho účastníkov (vrátane mňa) malo problém tohto „špačka“ vôbec odpáliť. Víťazstva sa nakoniec zmocnil Michal zo Slovenska. Nasledovala rozlúčka, posledný pohľad na majestátny kap Mokoše a potom odchod.

Za mňa aj za Michala sa chcem poďakovať Rodnej víre za zorganizovanie tejto slávnosti, za všetku pomoc (obzvlášť Chotěbudovi za pomoc s prinesením odevu) a za možnosť vidieť ako takéto obrady prebiehajú u našich západných bratov! Sláva Slovanom! Sláva Mokoši!!!

Mstivoj, Banská Bystrica


Leave a Reply

%d bloggers like this: