Oslava sviatku Svantovíta organizovaná Rodnou Vírou v srpnu :-) 2007 bola prvým slovanským obradom, na ktorom som mala tú česť zúčastniť sa. Miestom konania bola zrúcanina hradu, ktorého datovanie je síce novšie, avšak poriadať obrad niekde na námestí v Chrudimi, kde sa nachádzalo hradisko, by asi nebol úplne najlepší nápad. Vybrané miesto bolo veľmi príjemné.
Po príchode na miesto činu a nazbieraní dreva bola na programe, ako inak u pohanov, zábava, a to, ako inak, bojová. Bitka o hrad, ktorá spočívala v tom, že sa obrancovia a útočníci navzájom ohadzovali smrekovými šiškami. Keďže v celej približne desaťčlennej zostave sme boli len dve ženy, boli sme pasované vedúcimi družstiev. Hru sme opakovali asi trikrát, kým sme nevychytali správny pomer medzi počtom útočníkov a obrancov (ktorým pomáhala gravitácia), tak, aby mali jedni aj druhí šancu na víťazstvo.
Potom nasledovala prechádzka k potoku a očistný kúpeľ. Ženy o pár desiatok metrov a stromov ďalej než mužská väčšina. :-) Potom sa tí, čo mali na obrad pripravené kroje, do nich ako do čistého rituálneho odevu prezliekli. V civile 21.storočia zostali oblečení prakticky len účastníci, ktorí sa k rodnoveriu priamo nehlásia, iba sa o neho zaujímajú, čo bola menšina. Po ceste naspäť k hradu na mňa trochu rušivo pôsobili rozhovory, ktoré sa síce netýkali profánnych tém, napriek tomu však narušovali čaro okamihu.
Blížil sa západ Slnka. Na najvyššom mieste zrúcaniny už bol pripravený oltár, ktorému dominovala veľká drevená modla Svantovíta so štyrmi tvárami držiaca roh na pitie. Pred ním horel oheň, kde sa obetovalo. Zhromaždili sme sa v polkruhu okolo oltára.
Úlohy žreca sa tento večer zhostil Zdeslav. Obrad bol jednoduchý. Pozostával z volania na slávu Svantovítovi, slávnostného prípitku z kolujúceho rohu s medovinou a obete. Na záver mal každý z účastníkov možnosť predstúpiť sám pred oltár, pokloniť sa Svantovítovi, obetovať, žiadať či ďakovať, podľa toho, čo kto uznal za vhodné.
Po ukončení obradu sme sa presunuli k druhému ohnisku, kde prebiehala diskusia, s pribúdajúcim množstvom vypitej medoviny sa postupne meniaca na zábavu. :-) (Výbornú medovinu troch rôznych druhov na obrad i večernú zábavu poskytol za symbolickú cenu včelár a Kelt Marcel od Chrudimi, ktorému by sa patrilo urobiť malú reklamu.)
Bohovia nám boli naklonení a noc bola mimoriadne letná, sveter zostal v batohu.
Na záver ešte niekoľko mojich osobných dojmov. Trochu ma prekvapilo to, že obrad bol otvorený aj pozorovateľom, ktorí k slovanským božstvám nijaký zvláštny vzťah nemajú, zvlášť potom novinárom, ktorí, hoci to boli sympatickí ľudia, na mňa pôsobili mierne rušivo. Predsa len mám trochu problém prežívať obrad, keď viem, že niekto fotografuje, hoci bez blesku, a že sa dívajú ľudia, ktorí to celé vidia viac-menej len zvonka. To je však daň za zviditeľňovanie starej viery, ktoré si práve Rodná Víra dáva za cieľ.
Ako človek, ktorému je rodnoverie blízke, nie som však vo svojej viere nijak vyhranená, som predpokladala, že ostatní účastníci budú v tomto smere väčší „extrémisti“, opak sa však ukázal byť pravdou. Ak mám voľne citovať, nie je až tak dôležité v starých bohov silne veriť, ako im preukázať úctu. Rodnoverci berú svoju vieru rôzne, majú rozličné pohľady na to, čo pre nich bohovia znamenajú. Čo však, ak sa nemýlim, majú spoločné, je presvedčenie o tom, že keďže sme Slovania, tak by sme si mali ctiť duchovno našich predkov, žijúcich na našom území a hovoriacich nám blízkym jazykom. Alebo tiež: „Hej Kelte, řekni nám něco keltsky!“ ;-)
Ďakujem Rodnej Víre za usporiadanie tejto slávnosti!
Lesia