Úvod
Rodnoverie je vierouka ktorá má korene v dobe archaickej (s dôrazom na staroslovanskú dobu). My, rodnoverci, sa snažíme obnoviť tie čriepky posvätnosti našich predkov, ktoré sa pre nás zachovali. Žijeme však v diametrálne odlišnej dobe ako starí Slovania a preto nevyhnutne musí dochádzať k prispôsobeniu formy a významu jednotlivých prvkov slovanského archaického náboženstva súčasnej dobe. Jedným z príkladov sú aj tzv. prechodové rituály. Tieto rituály majú oveľa osobnejší ráz ako obrady vykonávané na počesť božstva, či iné obrady ktoré majú celospoločenský dopad (dožinky, jarné sviatky a pod.). Prechodové rituály sú zamerané na konkrétneho jedinca, prípadne jedincov. Človeka sprevádzajú jeho životom a do dnešných čias sú tieto rituály súčasťou životnej púte človeka, pretože uľahčujú jemu prípadne jeho blízkym prechod (vstup) do novej fázy života. Postupom času sa však menila a stále mení ich podoba, čo samozrejme výrazne súvisí aj so zmenou náboženstva, spoločenského zriadenia a s tým súvisiacimi intelektuálnymi premenami človeka. Napriek týmto zmenám, novovek nedokázal vymazať všetky staré obyčaje a bol nútený istú ich časť absorbovať, tolerovať a prispôsobiť novým okolnostiam a potrebám novovekého človeka. Výborne viditeľný kontrast medzi dobou archaickou a modernou poskytuje prechodový rituál – podsrižiny a preto som sa rozhodol práve jemu venovať tento článok. Dôraz budem klásť na súčasnú podobu podstrižín v rodnoverií a pokúsim sa opísať duchovné významy tohto rítu pre človeka – rodnoverca. Exkurzii do čias dávnych sa však nevyhnem, aby som tak poukázal na rozdiely medzi podstrižinami resp. prechodovými rituálmi dávnoveku a novoveku.
Ako sa chlapec stáva mužom
V archaických kultúrach takmer celého sveta nachádzame rituál, ktorým prechádzajú malí chlapci, prípadne už mladíci v predpubertálnom veku. Po „absolvovaní“ tohto rituálu sa stávajú dospelými mužmi s právami a povinnostami tomu prislúchajúcimi. Význam tohto rítu je teda jednoznačný – rozlúčka s detstvom a privítanie jedinca vo svete dospelých. Do istého veku boli v archaických dobách mužskí potomkovia pod patronátom matky resp. ženskej časti kmeňa a do styku s mužmi prichádzali len okrajovo. Postrižiny sa nejčastejšie konali buď u veľmi malých detí, najčastejšie pri prijímaní mena, alebo v okamžiku, keď sa dostávali do puberty, dalšou možnosťou je ešte dosiahnutie sexuálnej dospelosti. Je veľmi zaujímavé, že v Indii je dodnes praktikovaný rituál podobný slovanským podstrižinám, ktorým prechádzajú chlapci vo veku 3, 7 a 11 rokov. Je možné, že tento hinduistický rituál má korene v starších dobách, teda je indo – európskeho pôvodu (IE)a je teda súčasťou IE duchovného dedičstva (obrad podobný postrižinám je možné v mnohých formách nájsť u mnohých (a nielen) európskych kultúr (Rimania, Greci, Germáni). Podstrižiny sa teda možno konali 3 x počas detstva. Mystická sila akú Slovania ako príslušnici indoeurópskej skupiny pripisovali číslu tri je známa, čo činí túto špekuláciu naozaj veľmi lákavou, avšak nedá sa jednoznačne dokázať.
Prechodové rituály (vrátane postrižín) možno rozdeliť na tri časti:
Rituál odluky – obradná rozlúčka s detstvom, doterajším spôsobom života
Rituál prechodu – táto časť v sebe zahŕňa rôzne skúšky, ktorými zasväcovaný chlapec musí prejsť aby si zaslúžil „členstvo“ vo svete dospelých mužov a dokázal, že má predpoklady stať sa plnohodnotným mužom
Rituál vstupu – Po úspešnom splnení úloh je chlapec podrobený určitému rituálnemu úkonu, ktorý potvrdzuje jeho úspešný prechod, vstup do novej etapy jeho života (u Slovanov je to odstrihnutie pramienka vlasov – odtiaľ podstrižiny) a celý rituál sa končí obradným uvítaním a začlenením mladého muža do mužskej komunity
Rituály zväčša neprebiehali v jeden deň bezprostredne po sebe. V závislosti od etnických zvyklostí (iný kraj – iný mrav) mohol celý komplex prechodového rituálu trvať od jedného mesiaca do dvoch rokov. Súčasťou rituálu u niektorých kmeňov je tzv. prípravná fáza. Počas tohto obdobia sa adept pripravuje na prechodový rituál, obdobne ako sa stredoškoláci pripravujú na maturitu. Prípravná fáza v sebe zahŕňa individuálnu prípravu a skupinovú prípravu. V individuálnej časti prípravnej fázy sa adept vnútorne (emocionálne i intelektuálne) pripravuje na prechodový rituál, s trochou nadsázky možno povedať že ide o „samoštúdium“. Počas skupinovej prípravy adeptov oboznámia starší, skúsení členovia kmeňa (starešinovia, šamani, kňazi, mudrci…) s významom prechodového rituálu, jeho priebehom a dochádza i k teoretickému zasväteniu neofytov do tajomstiev ich nového života.
Rituál vstupu býva často ukončený aj tzv. materiálnym prechodom – prekročením symbolickej hranice, ktorá oddeľuje starú životnú etapu človeka od novej. V prípade podstrižín nemáme takúto hranicu doloženú ale v prípade iného prechodového rituálu áno. Jedná sa o svadbu. Ženích prenáša nevestu cez prah domu, ich nového spoločného príbytku (sveta)*. Rekvizitami pri prechodových rituáloch môžu byť okrem prahu napr.: mosty, dvere, preskakovanie povrazov atď. Prirodzenou hranicou môže byť kameň, strom či prameň.
O staroslovanských podstrižinách žiaľ nemáme veľa dobových písomných správ. U Slovanov je doložený v ruskom, poľskom a českom prostredí. V modifikovanej podobe sa udržal aj po prijatí kresťanstva, pričom časť obradov už prebiehala v kostole. Písomné zmienky sú len o podstrižinách kniežacích synov (poľský Popel a český Václav), čo však nemusí znamenať že boli postrižiny vykonávané len u tzv. vyššej vrstvy. Nie je na tom nič zvláštne, že kvôli svojej pompéznosti a celospoločenskej dôležitosti boli kronikármi zaznamenané práve postrižiny kniežat. Zaujímavosť z ruskéhoprostredia je, že podstrihnutý chlapec bol pri rituále vysadený na koňa. Myslím, že o spoločensko – kultovom význame koňa u starých Slovanov sa snáď netreba obšírne zmieňovať. Kôň bol posvätným zvieraťom a zároveň i symbolom vyššieho spoločenského postavenia, jeho začlenenie do postrižinového obradu nie je v tomto kontexte ničím nepochopiteľným.
Čo sa týka možnej symboliky odstrihnutia pramienka vlasov, doteraz nie je celkom jasné aký presný význam naši predkovia tomuto úkonu pripisovali. Vlasy sú nielen u Slovanov nositeľmi vitality, sídlom života. Vyrastajú z hlavy a preto sú úzko späté aj s myslením, múdrosťou aj dušou. Dôkazom magickej funkcie akú naši predkovia pripisovali vlasom je i zvyk strihania vlasov pri svatbe a to ako ženíchovi tak neveste, ktorý zaznamenali etnológovia u niektorých slovanských kmeňov. Rituál strihania vlasov sa zrejme uskutočňoval v presne určenom období, ktoré bolo pre túto ceremónou vhodnejšie. Na Slovensku sa v niektorých oblastiach konali podstrižiny zásadne v čase pribúdania mesiaca. Vrátim sa ešte k symbolike vlasov. Okrem sídla života sú i znakom spoločenského statusu človeka. Otroci a zajatci boli strihaný dohola na znak hanby a potupy. V niektorých rozprávkach a bájach môžeme nájsť motív, že sila hlavného hrdinu sa skrýva v jeho vlasoch. O tom, že naši predkovia pripisovali vlasom mystickú silu svedčí aj ich používanie v rámci tzv. ľudovej mágie. Azda z týchto dôvodov naši predkovia spečatili prechodový rituál dospievania práve odstrihnutím pramienka vlasov. Podstrihovaný mládenec sa teda vzdal časti svojej sily, aby mohol rituálne vstúpiť do dospelosti. To nás privádza na myšlienku, že onen pramienok je vlastne obetou božstvu (prípadne posvätným predkom, démonom…), ktorej účelom je získanie si priazne posvätných bytostí. V mnohých IE mytológiach je príčinou stvorenia smrteľná obeť. Svet v týchto mýtoch býva stvorený z prvotnej bytosti (prvého človeka či kozmického netvora), ktorá musí byť zabitá, aby sa zrodil život na zemi. Tak ako zima sa mení na jar, smrť (zánik) sa mení v život (nový začiatok). Tento cyklus ničenia / tvorenia možno tvorí základ obetovania pramienku vlasov pri podstrižinách. Pramienok vlasov symbolizuje starú duchovnú entitu človeka, ktorá musí byť obetovaná (zničená) aby mohol byť človek v metafyzickom zmysle slova znovu stvorený. Pramienok vlasov je zároveň potvrdením zmluvy medzi chlapcom / mužom a božstvom príp. božstvami. Všetko sú to však len teórie, ktorých historickú pravdivosť v staroslovanskom prostredí nie sme schopný dokázať.
Znovuzrodenie podstrižín
Novoveké „novopohanské“ podstrižiny sa líšia v mnohých bodoch. Sú prispôsobené súčasnej dobe a potrebám rodnoveria. Prístup k podstrižinovému rituálu jednotlivých slovanských rodnovereckých spolkov je samozrejme odlišný. Svoju pozornosť zameriam na najfrekventovanejšiu formu tohto rituálu, ktorú preferuje aj naša občina.
Zásadný rozdiel medzi postrižinami archaickými a dnešnými sa týka veku iniciovaných. V tomto sme boli nútení upustiť od tradície a to z veľmi jednoduchého dôvodu. Väčšina rodnovercov sa zoznámi so slovanskými predkresťskými tradíciami prinajlepšom v pubertálnom veku. Rodnoverie nemá na území SR príliš dlhú tradíciu, takže chýbajú adepti na podstrižinový rituál vo veku, ktorý bol obvyklý za našich predkov. Väčšina rodnovercov teda prešla týmto rituálom už v dospelom veku. V prípade, že rodnoverie bude životaschopné a súčasní rodnoverci budú svojich potomkov vychovávať v tradičnom duchu dočkáme sa možno návratu podstrižín v ich pôvodnej podobe čo sa týka veku neofytov. Je však dosť pravdepodobné že isté percento rodnovercov – rodičov bude svoje deti zoznamovať s duchovným dedičstvom predkov, ale nebude ich aktívne zapájať do náboženského života. Čoraz častejšie sa totiž vyskytuje názor, že viera je vec veľmi intímna a osobná a preto by si ju mal vybrať každý človek sám a nemal by byť pritom pramo či nepriamo ovplyvňovaní svojimi rodičmi. Dieťa, ktoré rodičia berú so sebou na obrady už od malička s veľkou pravedpodobnosťou prijme vieru svojich rodičov, pretože inú nebude zblízka poznať a de facto si na ňu zvykne. Tento postup bol v stredoveku, ale i novoveku dosť bežný a slobodný výber viery dospelým alebo dospievajúcim jedincom je fenoménom 21. stor. ktorý je rozšírený hlavne vo väčších mestách u tzv. liberálnejšie zmýšľajúcich ľudí. Musím sa priznať, že ja sám ešte nie som rozhodnutý, ktorú cestu pri svojich deťoch zvolím, ale skôr zrejme výber nechám na nich, pričom im poskytnem relevantné informácie týkajúce sa slovanských tradícii ako aj iných duchovných smerov.
Keďže väčšina rodnovercov je iniciovaná v dospelom veku mení sa tým aj samotný význam rituálu. Zasväcovať do dospelosti už dospelých mužov by bolo len zbytočným divadlom, preto sa musel tento archaický aspekt podstrižín prekryť novým obsahom. Podstrižiny sa pretransformovali do sprituálneho znovuzrodenia muža. Schému rituálu niektoré rodnoverecké spolky značne zjednodušili (vrátane obciny Dažbogovi vnuci). Vypustila sa 2. časť rituál prechodu, ktorá plnila v archaickom rituály najdôležitejšiu funkciu. Je však veľmi pravdepodobné, že časom aj rodnoverecké spolky túto podstatnú súčasť rítu opäť doplnia do podstrižinového obradu. Vrátim sa však k zmene symboliky podstrižín, k tzv. duchovnému znovuzrodeniu. Nejedná sa už teda o prechod zo sveta detstva do sveta dospelých, ale podstrižiny pre rodnoverca znamenajú niečo pobdobné ako krst pre kresťana. Človek týmto rítom oficiálne vstupuje do rodnovereckej komunity, inými slovami verejne prijíma rodnoverie za svoju duchovnú cestu a je si plne vedomý závažnosti svojho rozhodnutia. Dochádza k jeho duchovnej premene, duchovnej dospelosti. Nelúči sa s detstvom, ale so svojim starým egom – entitou a zbavuje sa svojej starej spirituálnej masky – starého náboženstva či životnej filozofie. Pramienok jeho vlasov, ktorý žrec spáli v obetnom ohni symbolizuje to „staré“, ktorého sa iniciovaný dobrovoľne vzdáva. Oheň ako posvätný očistný element, dar bohov, tvorí veľmi dôležitú súčasť rodnovereckých obradov a výnimkou nie sú ani podstrižiny. Okrem jeho očistnej funkcie je oheň „komunikačným portálom“ medzi svetom ľudí a nebeským svetom, ríšou bohov. Rodnoverecké podstrižiny sa spájajú aj s prijatím nového tzv. duchovného mena, čím sa definitívne potvrdí spirituálna premena iniciovaného. Okrem duchovného mena si podstrihnutý oblieka obradnú košeľu ušitú v staroslovanskom štýle čím potvrdzuje svoju príslušnosť k rodnoveriu.
Vyvstáva otázka či je dôležité aby podstrižiny v takejto podobe boli výlučne mužskou záležitosťou. Tradícia predpisuje podstrižiny ako mužský rítus dospievania. V prípade, že prvok premeny chlapca na muža odpadá, stráca tým svoj význam dogmatické pridŕžanie sa tradície. Rodnoverie stojí na archaických základoch snažiac sa nadviazať na obyčaje našich predkov, ale osobne nepovažujem za „hriech“ ak sa tradície mierne prispôsobia našej dobe. Rodnoveriu by nemalo ísť o presné kopírovanie duchovného života našich dávnych predkov. To prenechajme living history spolkom. Bolo by škoda keby rodnoverie skončilo ako skanzen náboženských tradícii starých Slovanov. Kedže společenský status ženy sa dnes s porovnaním k archaickej dobe značne zmenil a prešiel zložitým vývojom, nebránil by som sa tomu, aby podstrižinový rituál bol prístupný aj ženám. Podstrižiny žien by prebiehali obdobne ako v prípade mužských, rozdiely by nastali ak by sa do scenára podstrižín začlenil rituál prechodu. Bude samozrejme nevyhnutné vytvoriť iné typy úloh pre mužov a iné pre ženy, v rámci zachovania princípu odlišnosti pohlaví, ktorú si ako tradicionalisti ctíme.
A aké úlohy (skúšky) by mali byť súčasťou rituálu prechodu? Stotožňujem sa s prístupom českého spolku Rodná víra, ktorý je založený na tzv. trojfunkčnosti IE ideológii. Pre tých, ktorý sa s týmto pojmom ešte nestretli stručne vysvetlím. Pôvodcom IE trojfunkčnosti je francúzsky religionista Gerorges Dumezil, ktorý dôkladným porovnávaním rôznych náboženských a politických systémov, ktoré patria do indoeurópskej skupiny odhalil 3 základné princípy – funkcie, na základe ktorých naši prapredkovia členili svet posvätný ako aj ten profánny teda pozemský. Ide o tieto 3 funkcie so vzostupným významom:
- Vládcovia (králi ale aj kňazi, mudrci, čarodejovia )
- Bojovníci
- Ľud
Podľa tejto trojfunkčnej štruktúry budú musieť iniciovaní splniť nasledujúce tri úlohy:
- skúška múdrosti,
- skúška odvahy a fyzickej zdatnosti a
- skúška zručnosti.
Každý z nás potrebuje k svojmu životu aspoň elementárne znalosti týchto troch „umení“. Úlohou rituálu prechodu nie je prefiltrovať dokonalých jedincov, ktorí sú rovnako dobrí vo všetkých troch disciplínach. Každý človek by sa mal v živote zamerať na jednu a v tej sa neustále zdokonaľovať. Na druhej strane zaslepená jednostrannosť sa nevypláca. Muž – bojovník by nemal opomínať svoje vzdelanie a muž – intelektuál by sa nemal macošsky správať k svojmu telu. A obaja, bojovník i intelektuál, by nemali pohŕdať manuálnou prácou, pretože nik nevie čo nám osud postaví do cesty. Je tu ešte jeden prínos ak človek ovláda základy všetkých troch umení – schopnosť empatie a vzájomného rešpektu. Vďaka tomu, že „pričuchneme“ ku všetkým trom „kastám“ skôr dokážeme oceniť výsledky práce toho druhého. Taktiež nás to učí že všetky tri kasty sa vzájomne potrebujú a jedna bez druhej je slabá. Len spolu tvoria silný celok. Uvediem úplne jednoduchý, no výstižný príklad: Silný a zdravý štát potrebuje mať dobrú armádu, rozvážnych vládcov a pracovitý ľud. Možno sa vám zdá že som odbočil od témy, ale snažil som sa len názorne vysvetliť pomocou praktických príkladov dosah trojfunkčho rituálu prechodu.
Trojfunkčný rituál prechodu však nie je celkom vhodný pre ženské pohlavie, aj keď nie všetky ženy budú so mnou súhlasiť. Rozdiely medzi pohlaviami sú čoraz menšie a spoločenská úloha ženy už nie je tak exaktne ohraničená. Patriarchálny systém už dávno nie je univerzálne platným pravidlom a ženy – vládkyne alebo bojovníčky už dlho nie sú niečím výnimočným. Nie je však úlohou tohto článku negatívne či pozitívne hodnotiť jav zvaný emancipácia. Neostáva nám nič iné len rešpektovať fakt, že ženy už nie sú len matkami a gazdinami. Rovnako ako muži už nie sú len lovci a bojovníci. Vrátim sa však naspäť k téme a tou je aplikovateľsť trojfunkčnej skúšky pre ženské pohlavie. Napriek emancipácii žien považujem za potrebné prispôsobiť rituálne úlohy ženskému princípu. Podstata ženy by mala ostať napriek zmenám, ktoré v spoločnosti prebehli zachovaná. Korene rodnoveria sú v archaickej dobe. Nejde tu o ortodoxné spiatočníctvo a odmietanie vývoja spoločnosti, ale o zachovanie, ochranu prirodzenosti ženy. Rodnoverie nadväzuje na predkresťanské indoeurópske duchovné a náboženské smery, a preto sú pre nás posvätné všetky prapôvodné, počiatočné zákony všehomíru. Praboh zákonodarca (pre nás rodnovercov je to slovanský Svarog alebo Rod) ustanovil, že žena je v prvom rade matka a strážkyňa rodinného krbu. Tieto úlohy jej boli predurčené čo samozrejme nevylučeje, že môže mať aj iné schopnosti a podľa ľubovôle ich rozvíjať. Z toho dôvodu navrhujem vylúčiť zo ženských podstrižín skúšku fyzickej zdatnosti či bojovnickych schopností. Po splnení úloh môže byť rituál potvrdený rovnakým spôsobom ako u mužov (obetovanie vlasov do ohňa, výmena odevu).V súvislosti so ženskou iniciáciou mi nedá nespomenúťednu teóriu, ktorá mi prijde veľmi podnetná a ako sa ľudovo vraví „niečo na tom bude“. Podľa stúpencov tejto teórie je nasledujúci rozdiel medzi ženskou a mužskou iniciaciou. V prípade mužskej iniciácie ide o povýšenie chlapca do vyššej spoločenskej kasty, avšak u žien ide len o potvrdenie ich predurčenej funkcie. Žena prechodovým rituálom nezíska väčšie spoločenské uznanie, len dochádza u nej k tzv. posväteniu ženstva. Táto teória sa týka archaických patriarchálnych spoločností a je diskutabilné či sa dá bez akýchkoľvek problémov napasovať na dnešnú emancipovanú ženskú spoločnosť. V dávnych dobách sa neočakávala od ženy ambicióznosť a postup po spoločenskom rebríčku, samozrejme až na pár výnimočných žien, ktorým sa podarilo politicky či inak presadiť v tak dominantne mužskej spoločnosti. Úloha ženy bola jasne určená: matka a strážkyňa rodinného kozubu. Hodne žien to dnes považuje za tak trocha ponižujúce alebo im to nestačí a nenáplňa ich to. Gazdinky už skrátka nie sú v móde. Vývoj nie je možné zastaviť, rovnako ako sa nedá vrátiť minulosť. Je teda na ženách – pohankách ako sa k tomu postavia. V zásade tu ide len o filozofický problém, ktorý sa nijak neprejaví na praktickom prevedení rituálu a skutočne záleží len na konkrétnej žene či bude pre ňu inicácia znamenať posvätenie ženskosti alebo vyšší spoločenský status ženy ako človeka.
V kapitole Ako sa chlapec stáva mužom píšem o tzv. prípravnej fáze, ktorá by mala mať svoje miesto aj u rodnovereckých podstrižín. Osobne pripisujem veľkú dôležitosť hlavne individuálnej časti prípravy, ktorá by mala v človeku prebudiť pocit zodpovednosti. Adept na podstrižiny by si mal nájsť dostatok času pre rozjímanie, i seba – hodnotenie a vnútornú katarziu. Čo sa týka dĺžky trvania prípravnej fázy navrhujem časové obdobie min. 3 mesiace. Ale, i v deň konania rituálu by sa iniciant mal vnútorne pripravovať na rituál. Prakticky by to znamenalo to, že iniciant by bol izolovaný od ostatných účastníkov – svedkov rituálu až do začiatku obradu. Tento čas by strávil premýšľaním, rozjímaním a meditáciou pričom by celý deň držal pôst a bol v tme alebo by mal zaviazané oči. V archaických dobách musel iniciant podstúpiť oveľa drsnejšiu prípravnú fázu, čoho dôkazom sú zvyky novovekých prírodných národov, ako sú napr. pôvodní obyvatelia Austrálie . Počas prípravnej fázy týchto kmeňov musí neofyt podstúpiť rôzne fyzické i psychické útrapy v zmysle starej múdrosti: bolesť očisťuje a taktiež týmto utrpením iniciant napodobňuje a stotožňuje sa s bohmi či bájnymi hrdinami, ktorí často musia prekonávať rôzne skúšky plné bolesti a odriekania, aby zvíťazili nad svojim sokom alebo získali nejaký magický predmet. Alebo po lopate: ak chceme niečo získať musíme pre to aj niečo obetovať a čím obťiažnejšie niečo získame tým viac si to vážime. Pre nás, moderných Európanov, by však boli muky ktoré prežívajú austrálski neofyti možno až príliš tvrdé, keďže žijeme v dosť pohodlných podmienkach a naše telá už nie sú tak odolné voči bolesti (samozrejme česť výnimkám). Prispôsobenie rituálneho utrpenia podmienkam moderného Európana spôsobom akým som opísal vyššie je teda podľa mňa na mieste. Vrátim sa ešte naspäť k obsahu, významu prípravnej fázy. Inicinat by si mal byť vedomý závažnosti svojho rozhodnutia prejsť podstrižinovým obradom, ide predsa o jeho duchovné znovuzrodenie, ceromoniálne potvrdenie jeho príslušnosti k rodnoveriu. Podstrižiny možno prirovnať k inému prechodovému rituálu – k svadbe. I podstrižiny sú posvätným zväzkom spojeným so sľubom vernosti. Je to zväzok medzi človekom a metafyzickým svetom. Zároveň vzniká medzi človekom a predstaviteľmi tohto nemateriálneho sveta rodinné puto. Prostredníctvom podstrižín dochádza k spojeniu rodnoverca s Bohmi, predkami a matkou zemou. Im sľubuje rodnoverec svoju vernosť, ich žiada o ochranu a zároveň sa zaväzuje, že si ich bude ctiť.
Posledný odstavec venujem účastníkom – svedkom podstrižinového rituálu. Zámerne som zvolil pojem svedkovia, pretože skutočne plnia úlohu svedkov a nie len divákov. Hoci sa aktívne nemusia zapojiť do obradu sú dôležití obdobne ako svedkovia iného prechodového rituálu o ktrom už bola reč – svadby. Svedkovia nie sú len dogma bez zmyslu. Ich prítomnosť je dôkazom toho, že iniciant svoje „obrátenie“ neskrýva, ale robí ho verejne a je si vedomý verejnej potupy, ktorá by mohla nasledovať ak by porušil záväzky, ktoré vyplývajú z rituálu. Svedkovia sú garantami zmluvy medzi iniciantom a božstvom. Veľmi dôležité je i to aby svedkovia už boli podstrihnutí a boli teda oboznámení s mystériom rituálu. Pre ostatných musí ostať rituál tabu až do času kedy sa sami nerozhodnú prejsť iniciáciou teda podstrižinami.
Záver
V tomto článku som sa pokúsil stručne a vecne popísať formu i obsah podstrižín v kontexte prechodových rituálov. Porovnal som archaické podstrižiny s dnešnou podobou rituálu v rámci rodnovereckého hnutia, ktorú som doplnil o moje osobné náhľady i možné premeny rituálu v budúcnosti. Dúfam, že sa mi aspoň čiastočne podarilo vystihnúť ezoterickú i spoločenskú podstatu podstrižinového rítu, ktorý v súčasnosti prežíva svoju renesanciu vďaka rodnoveriu. Snažil som sa apelovať na to, že prispôsobenie podtrižín modernému človeku je nutné, aby tento ritál prežil a nebol len sezónnou záležitosťou. Podstrižiny majú čo povedať modernému človeku, ktorý si ešte uvedomuje svoje spojenie s archaickou kultúrou svojich predkov a starobylé archetypy nevníma len ako prežitok, ktorý patrí len do kníh. Človek dneška sa totiž vo svojej podstate nelíši od človeka dávnej minulosti až natoľko ako sa domnieva. Návrat k prirodzenosti, k „detstvu ľudstva“ je možný a pre človeka konzumnej spoločnosti prospešný. Z ľudského života a jeho jednotlivých etáp sa akosi vytráca posvätné uctievanie života – bytia. Prechodový rituál to nie je len divadlo, ktoré má spestriť životný stereotyp, je to čas, kedy sa má človek možnosť zastaviť, uvedomiť si seba samého, obzrieť sa za seba, prejsť vnútornou očistou a takto očistený a povznesený položiť nohu na ďalšiu priečku pomyselného spirituálneho rebríka svojej pozemskej existencie.
Budislav
Autor je členem rodnověrské občiny Dažbogovi vnuci, Nitra.